25. 12. 2021

Vďaka projektu na Sokratovom inštitúte som sa naučil robiť veci, ktoré sa mi predtým zdali nemožné, hovorí študent ročného programu Sokratovho inštitútu Marek Ochaba. „Osmelil som sa vziať do ruky telefón a komunikovať s verejnými inštitúciami, nadáciami či občanmi.“

Marek Ochaba pochádza z obce Vištuk, dedinky v okrese Pezinok. Po vyštudovaní psychológie na Trnavskej univerzite sa usadil v Prahe, kde dohliadal na kvalitu prekladov pre Európsky parlament a ďalšie európske inštitúcie. Dianie v jeho rodisku mu však nikdy nebolo ľahostajné, a preto sa v rámci svojho sokratovského projektu rozhodol vo Vištuku obnoviť historickú aleju.

V rozhovore opisuje:

  • čo predchádzalo výsadbe aleje
  • ako môžu prícestné aleje prospieť bezpečnosti cestnej premávky
  • čo sa naučil pri práci na projekte
  • čo ho pri realizovaní projektu prekvapilo

Dianie v tvojej rodnej obci ti nie je ľahostajné, pred 10 rokmi si založil facebookovú stránku Vištuku. Čo to prinieslo?

Mojím cieľom bolo dostať informácie o dianí okolo nás bližšie k ľuďom. Pôvodne malo ísť o doplnkový informačný kanál, kam som začal pridávať všetky informácie o obci, ktoré sa ku mne dostali. Snažil som sa tiež podporovať transparentnosť, občiansku participáciu, dobré meno obce i vzájomné porozumenie. Ak to preženiem, pre niektorých je táto stránka akousi neoficiálnou kronikou obce, v ktorej vedia nájsť všetky dôležité informácie za posledné desaťročie.

Medzi inými tam nájdete tisíce fotografií zo života v obci alebo záznamy o zhruba 230 miestnych podujatiach, ktoré tam našli priestor pre svoju propagáciu. Dnes má stránka už viac sledovateľov než obyvateľov, čo je pri komunálnych sociálnych sieťach celkom unikátom. Nielen v porovnaní s okolitými obcami, ale aj s turisticky príťažlivejšími mestami, ako je napríklad Praha, v ktorej aktuálne žijem.

Povedz nám niečo o svojom projekte – o čom je?

Vo Vištuku sme viacerí už dlhší čas snívali o obnove jednej starej aleje u nás za dedinou. Ide o miesto, kde som vyrastal a kam som si chodil na čerešne vetrať hlavu, keď mi bolo ťažko. Stromy tam rastú pri ceste, ktorá spája našu obec so zástavkou na rázcestí. Tento zhruba kilometrový úsek pre mňa osobne znamená akýsi „portál“ medzi domovom a vonkajším svetom. Odkedy žijem v zahraničí, tento symbol spojenia je pre mňa ešte silnejší. Aleje sa v tejto lokalite nachádzali po stáročia, a tak sme len so smútkom pozorovali, ako v posledných rokoch stromy začali chátrať a ubúdať. Cieľom môjho projektu bolo preto ošetrenie starých stromov a výsadba novej lipovej aleje.

Ako na nápad obnovy aleje reagovali Vištučania a vedenie obce?

Pre mnohých Vištučanov je aleja miestom silných osobných spomienok z detstva či mladosti. Miestni obyvatelia aj vedenie obce nápad privítali a boli nápomocní, ako sa len dalo. Za všetko hovorí skutočnosť, že za obnovu aleje v obci s ani nie 1400 obyvateľmi sa vo verejnom prieskume vyjadrilo zhruba 750 respondentov a že sa vo verejnej zbierke na aleju vyzbieralo vyše 9000 eur. Pre miestnych bola výsadba novej aleje tiež príležitosťou zachytiť historický okamih, pretože tento rok si pripomíname 777. výročie prvej písomnej zmienky o našej obci.

Vedel si hneď po prijatí na Sokratov inštitút, že toto je téma tvojho budúceho sokratovského projektu?

Za dedinou som mal chuť dosadiť stromy už dlhé roky a vedel som, že nie som jediný. Víziu môjho sokratovského projektu som mal preto jasnú už pri podávaní prihlášky.

Momentálne pôsobíš v Prahe. Ako sa ti napriek tomu podarilo projekt organizovať na diaľku?

Mal som veľké šťastie, že sa mi okolo projektu podarilo vyskladať skvelý tím, ktorému záleží na životnom prostredí a kultúrnom dedičstve. Obnova aleje je totiž výsledkom celej našej partie, ktorá veľmi zásadne dopomohla k tomu, že dnes do našej obce už neprichádzate cez pustinu. Celkovo sme počas roku trvania projektu mali v 95 % prípadov ohromné šťastie na dobrosrdečných a ochotných ľudí, čo bolo pre projekt kľúčové. Vždy, keď sa v tomto ohľade obzriem za uplynulým rokom, oblieva ma úžas.

Niektorí ľudia si môžu myslieť, že stromy nemajú pri ceste čo hľadať. Čo by si im na to povedal?

Názor týchto ľudí často vychádza z nepríjemnej osobnej skúsenosti, kedy oni alebo niekto ich blízky zažil a v horšom prípade neprežil zrážku automobilu so stromom. Ja im v tomto ohľade rozumiem, súcitím s nimi a ich skúsenosť si nedovolím vyvracať. Nevhodne umiestnený strom, ktorý sa nachádza napríklad v neprehľadnej zákrute, môže skutočne ohroziť bezpečnosť premávky.

V diskusiách na túto tému však nikdy nezabúdam spomenúť, že prícestné aleje môžu bezpečnosti cestnej premávky naopak aj prospieť. Výskumami sa dokázalo, že ak sa vodičovi za oknami mihajú stromy, cesta mu subjektívne plynie rýchlejšie, než ako tomu v skutočnosti je. Výsledkom tak je, že jazdia o niečo pomalšie a znižujú tým riziko dopravných nehôd. Nehovoriac o tom, že stromy pri cestách slúžia ako vetrolamy, pomáhajú predchádzať vzniku snehových závejov a ochladzujú vozovku.

Pred pár dňami som natrafil na jeden zaujímavý zahraničný výskum. Analytici vyhodnotili, že v okresoch s desaťnásobne vyššou hustotou alejí je v porovnaní s inými okresmi až trojnásobne nižšia nehodovosť. Podobných výskumov je dnes už obrovské množstvo, ale nakoniec nám stačí položiť si jednu jednoduchú otázku. Ak by sme mali kvôli bezpečnosti premávky odstraňovať pri cestách stromy, nemalo by sa dať preč aj pouličné osvetlenie, dopravné značenie či dokonca iní účastníci premávky? Pri zrážkach automobilu s automobilom je predsa oveľa vyššia nehodovosť ako pri zrážke automobilu a stromu.

Svoj sokratovský projekt si už úspešne obhájil a po ročných prípravách si začal s výsadbou aleje Vištucké lipky. Čo tomu predchádzalo?

Ako si správne poznamenala, už len samotné prípravy na výsadbu trvali rok. Ak by som to mal len veľmi heslovite vyjadriť, najskôr bolo potrebné zmapovať, do akej miery má verejnosť záujem o takýto projekt. Následne sme vytvorili pracovnú skupinu zloženú z občanov, ktorí sa pre aleju nadchli. Spoločne sme potom začali pracovať na jednotlivých činnostiach od vybavovania úradných povolení cez zháňanie finančných prostriedkov, prípravu a realizáciu verejnej zbierky, mediálnu kampaň, komunikáciu s verejnosťou až po práce v samotnom teréne.

Ako si sa cítil po úspešnom realizovaní projektu?

Po výsadbe sme všetci zažívali pocit šťastia, naplnenia a zadosťučinenia. Pre mňa osobne je však ešte stále najsilnejšou emóciou obrovská bázeň voči mase energie, ktorú každý zo zapojených do obnovy aleje počas uplynulého roka vložil. Mám skutočný rešpekt pred touto mozaikou dobročinnosti.

Aké sú teraz tvoje plány vo Vištuku? Čomu sa venuješ/chceš venovať?

Projekt obnovy aleje výsadbou neskončil. Naďalej pokračujú dielčie činnosti ako orezy starých stromov, komunikácia s verejnosťou, vyúčtovania grantov. Podarilo sa nám zachytiť aktivistický potenciál a založili sme občianske združenie Za zelený Vištuk, ktoré sa zameriava na témy životného prostredia v našej obci. Miestnym aktivistom budem samozrejme rád pomáhať vo výsadbe ďalších stromov v obci, ale takisto je pre mňa dôležité sústrediť sa teraz viac na svoj osobný život, ktorý som posledný rok takmer celkom potlačil do úzadia.

Čo si sa naučil pri práci na projekte?

Vďaka projektu na Sokratovom inštitúte som sa naučil robiť veci, ktoré sa mi predtým zdali nemožné. Osmelil som sa vziať do ruky telefón a komunikovať s verejnými inštitúciami, nadáciami či občanmi. Naučil som sa hovoriť o svojich aktivitách verejne, zháňať prostriedky a hľadať kompromisy. Čo je však možno to najpodstatnejšie, posledný rok ma naučil koordinovať tím rôznorodých ľudí, ktorí majú odlišné životné príbehy, a tým pádom aj odlišné pohľady na zdanlivo jednoznačné otázky. Obnova aleje ukázala myslím nám všetkým, aká dôležitá je v našich životoch spolupráca a schopnosť robiť kompromisy.

Bolo niečo, čo ťa pri realizovaní projektu prekvapilo? Či už v pozitívnom alebo v negatívnom zmysle?

Takých momentov bolo viacero. Prekvapila ma obrovská podpora ľudí, ktorí nám bez váhania aktívne ponúkli nejakú formu pomoci. Medzi inými ma prekvapil napríklad spevák Peter Lipa, ktorý verejne podporil našu zbierku na obnovu aleje. Prekvapilo ma, že aj viacerí skeptici sa nakoniec stali podporovateľmi projektu. Dnes sa stromy sadia snáď už všade, preto ma prekvapil aj zvýšený záujem práve o našu výsadbu. A najmä sme ako organizačný tím niektorí prekvapili samých seba, pretože sme pre obnovu aleje dokázali urobiť veci, o ktorých sme si hádam ani nikdy nemysleli, že ich niekedy budeme schopní – žiadať o granty, organizovať verejnú zbierku či vyjednávať polroka s úradmi a pod.

Čo by si povedal niekomu, kto sám premýšľa, že sa na Sokratov inštitút prihlási?

Pokiaľ ide o mňa, Sokratov inštitút bol snáď jedným z mojich najlepších životných rozhodnutí. Uznávaní lektori, zaujímavé okruhy vzdelávania, pre mnohých až kultové miesto vzdelávacieho centra v lone Zaježovej, skvelá komunita nadšencov s odvahou i pokorou, dobročinné projekty… Je toho veľa.

Byť študentom Sokratovho inštitútu je však časovo náročné. Záujemcovi by som preto odporučil zvážiť dve veci: svoju vnútornú motiváciu a časové možnosti. Sokratov inštitút má však veľmi dobre nastavené mechanizmy podpory, takže ak niekto zvažuje, že sa prihlási, nech to určite skúsi. Už len samotný prihlasovací proces je celkom zábava, ale viac už prezrádzať nebudem.

Obnova vištuckej aleje sa uskutočnila v spolupráci s obcou Vištuk, s finančnou podporou verejnosti v zbierke na StartLabe, ako aj s finančnou podporou Nadácie Ekopolis v rámci programu Sadíme budúcnosť, Bratislavského samosprávneho kraja a Malokarpatskej komunitnej nadácie Revia.

Autorka rozhovoru: Barbora Micháľová